Slzy a nádej Iraku
06.01.2016

Svetová premiéra dokumentárneho filmu fotografa a dokumentaristu Antona Friča sa konala v Nitre, v Misijnom dome na Kalvárii. Premietania spojeného s diskusiou sa zúčastnili aj predstavitelia migračného úradu ministerstva vnútra z Bratislavy a predseda občianskeho združenia Pokoj a dobro.
Dokumentarista, fotograf a občiansky aktivista - člen združenia Pokoj a dobro, Anton Frič porozprával svoje zážitky a skúsenosti z Iraku aj zo Slovenska. Venuje sa rok téme irackých utečencov. Navštívil ich už päťkrát, väčšinu času tam strávil s ľuďmi, ktorí prišli do Humenného

Film bol natočený v spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou, TV LUX a Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.
V sále počas premietania bolo počuť utieranie si sĺz, bolesť ľudí vo filme hlboko vstupovala do sŕdc prítomných. Nedá sa zabudnúť na fotku dvojročného dieťatka, ktoré bojovníci Islamského štátu kruto mučili a zabili, ani na pohľad malého dievčatka, ktorému pred jeho očami vyvraždili rodinu, na neuveriteľné utrpenie našich kresťanských bratov a sestier.
Zároveň bolo dojímavé, ako sa deti pripravujú a učia slovenčinu v provizórnych triedach v utečeneckom tábore, oblečené do vetroviek, keďže im mnohokrát chýba kúrenie. Veľa ľudí, ktorí vystupovali vo filme, prišli na Slovensko a sú nám veľmi vďační, že sme ich prijali.

Nasledovalo premietanie fotografií z Kurdistanu a zo Sýrie s priamym komentárom Friča. Navštívil desiatky utečeneckých táborov a rozprával sa tam so stovkami ľudí rôznych vierovyznaní.
Povedal: „Predstavte si seba v tej situácii. Ľudia nemajú rok a pol správu o svojom synovi, ktorý je v rukách Islamského štátu. Ťažké spomienky mám na návštevu nemeckej neziskovky, ktorá má zariadenie, kde sa starajú o unesené dievčatá a ženy, ktoré sa podarí zachrániť z rúk Islamského štátu. Spoznal som tam deväťročné dievčatko, ktoré bolo viacnásobne znásilnené a bité. Mám štyri dcéry približne v tom veku. Ona zomrela tri dni po našej návšteve,“ povedal Frič pomaly a do očí sa mu tisli slzy. Pokračoval: „Tí ľudia museli opustiť svoje domovy, niektorí za posledných dvadsať rokov utekali aj trikrát. Z Bagdadu do Sýrie, odtiaľ do Karakošu, potom do Kurdistanu a boli to úteky, keď si zobrali len to, čo mali v tej chvíli pri sebe. Z dvoch miliónov kresťanov zostalo iba asi 180 000. Jeden a pol roka žijú v utečeneckých táboroch, väčšinou v stanoch. Sú nám veľmi vďační, že k nám prišli a prijali sme ich. Keby aj oslobodili ich mestá, nemajú nikdy istotu, že sa to už nestane. Perspektíva pre život kresťanov v Iraku je veľmi zlá. Tretina tých, ktorí k nám prišli, sú malé deti. Oni deti prijímajú s láskou, bežné sú rodiny s troma, štyrmi aj desiatimi deťmi. Dokážu sa zabávať, majú veľmi rezkú muziku, dokonca i naše ľudové pesničky sú popri ich veľmi „lemravé“.
Chcem zdokumentovať minimálne ten prvý rok ich pobytu na Slovensku a proces integrácie. Učia sa slovensky, je to pre nich veľmi ťažký jazyk, pretože sú zvyknutí na arabský typ písma a slovenčina sa píše latinkou, nevedia vysloviť mnohé zvuky, ktoré my v slovenčine používame, majú problém so samohláskami, pretože tie v arabčine „veľmi neriešia“, je im jedno, akú samohlásku v slove použijú. Ale malé deti sa naučili spievať v priebehu niekoľkých dní Tichú noc. Je tam dievčatko, ktoré vie už štyristo slovenských slov a je tu necelý mesiac. Predpokladám, že oni sem veľmi rýchlo zapadnú. Akú pomoc budú od nás potrebovať? Hlavne otvorenosť, priateľov, ktorí ich zoberú na výlet, ukážu im, ako sa u nás platí, vozí mestskou dopravou...“
„Toto je moja posteľ - matrace na zemi,“
komentoval jednu z fotografií z utečeneckého tábora. „Stalo sa, že začalo v noci pršať, stan podmokol a ja som sa prebudil ležiaci v desať centimetrovej vode. Dva dni som sa sušil a týždeň liečil. Stany majú rozmer päť krát šesť metrov, rodina so štyrmi a menej členmi dostala polovicu stanu, elektrika išla len niekoľko hodín denne, keďže používali elektrické ohrievače. Keď nešla elektrina, bolo vnútri ako vonku - niekedy tri stupne a skúste spať v troch stupňoch pod jednou, dvoma dekami!“
Prítomní sa dozvedeli z fotografií a rozprávania viac aj o živote v Kurdistane.
Frič: „Kurdistan je vo vojnovom stave a je to autonómny región v rámci Irackej republiky. Žijú tam Kurdi - 30 miliónový národ, ktorý nemá vlastný štát. Dlhodobo sa snažia o autonómiu v rámci južného Turecka, kde ich je 20 miliónov. Turci sa toho boja, veľmi ich utláčajú. K piatim miliónom Kurdov pribudlo v Kurdistane dva milióny utečencov. Kresťania tam žijú v malých uzavretých komunitách, v kresťanských štvrtiach a kláštoroch izolovaných od okolia. Na fotke je zachytené, ako žilo deväť rodín - tridsaťštyri ľudí, v kostole jeden a pol roka, oddelení len plachtami.
Kresťanská komunita v Iraku je väčšinou stredná a vyššia vrstva, je tam veľa vzdelaných ľudí, farmaceutov, lekárov, inžinierov...“

Mnohé fotografie zobrazovali prípravu jedla a stolovanie, rodinné oslavy. Autor povedal: „Sú zvyknutí na iné jedlo, ale zvyknú si aj na naše. Ich jedlo je oveľa lepšie a zdravšie, jedia veľa čerstvej zeleniny, ku každému jedlu vám dajú zeleninu. Denne vypijú desať až dvadsať šálok čierneho čaju, pol šálky je cukor a do toho nalejú už osladený čaj.“
Vo filme aj na fotografiách sa objavovali aj zábery z táborov, ktoré zriadila a stará sa o ne Univerzita sv. Alžbety. Je to jeden a pol kilometra sedemtisíc stanov.
Pred diskusiou Anton Frič premietol krátky film o tom, ako sa sťahovali kresťanskí utečenci k nám na Slovensko.

Kto vlastne sú kresťanskí utečenci, ktorí prišli na Slovensko?
(Odpovedá Anton Frič) U nás sú asýrski kresťania - asýrskej národnosti. Teraz sú v Humennom, kde sa začal integračný proces, musia prejsť karanténou, ktorá zatiaľ ešte trvá, verím tomu, že tento týždeň karanténa skončí a potom budú mať možnosť na priepustku opustiť to centrum a už začal integračný proces. Majú každý deň hodiny slovenčiny a postupne budú presúvaní tam, kde ich ľudia chcú. Máme strašne veľa ponúk, napríklad v Ružomberku mi jeden pán povedal, že dom prepíše na mňa a chce, aby tam boli utečenci, a že oni im budú všemožne pomáhať, aby sa tam cítili dobre, aj robotu im nájde, chce im pomôcť, lebo sú aj oni kresťania.
Prišli celé rodiny - viac generácií. Je to záruka, že rodina tu chce zostať a hľadá domov pre svoje deti. Je tam asi sedem - osem starších ľudí, ktorí budú odkázaní jedine na pomoc svojich detí a vnúčat, pretože tu nepracovali, nedostanú dôchodok ani sociálne dávky, žiadne životné minimum. Rodiny sa musia postarať o svojich rodičov.
Rozprávajú všetci dvoma jazykmi, asýrsky - novodobá forma aramejčiny, jazyka, ktorý používal Ježiš, a arabsky - pretože štúdium v škole u nich prebiehalo v arabčine.
Sú to chaldejskí katolíci, ktorí sú asýrskej národnosti a majú iracké občianstvo, patria pod Rím - katolíci, ktorí uznávajú pápeža, liturgiu majú veľmi podobnú našej, len viac spievajú a často sa prežehnávajú - bližší grékokatolíkom.

Ako budú rozmiestnení?
(Odpovedá Anton Frič) V jednotlivých mestách a dedinách budú tak dve - tri rodiny, aby sa mohli aj oni stretnúť a podporiť, ale nebude určite 150 ľudí v jednej budove, čo by narušilo integračný proces. Chceme, aby sa stali súčasťou našej spoločnosti a nie aby tvorili nejaké geto. Verím, že časom príde k nim nejaký kňaz z Iraku, ktorý im bude slúžiť omše v ich jazyku - aby sme ho pomohli zachovať, je vzácny, rozpráva ním už len pár desiatok tisíc ľudí na svete. Raz do týždňa by sa stretli na omši, vymenili si skúsenosti. To neznamená, že keď prídu do Nitry, zostanú tu nadosmrti, pretože ak im nájdeme robotu v Poprade, oni prídu do Popradu, nikto ich nemôže držať na jednom mieste, keď dostanú azyl, majú rovnaké práva ako my.

V čom spočíva integračný proces?
(Odpovedá Petra Achbergerová - riaditeľka Odboru migrácie a integrácie Migračného úradu MV SR) Prišli v decembri, bol vyšetrený ich zdravotný stav a čakáme na výsledky rôntgenu pľúc, odberov krvi. Špeciálne boli vyšetrené deti - na infekčné choroby. Po zistení, že sú zdraví, ukončíme im karanténu. Potom sa im budú venovať kolegovia z procedurálneho úradu, urobia s nimi pohovory - aký majú dôvod, že opustili Irak, čo sa tam stalo... Budú to skôr formálne pohovory, pretože my už poznáme ich príbehy. Keďže museli utiecť pred Islamským štátom, predpokladáme, že niekedy koncom januára dostanú azyl. To znamená, že dostanú trvalý pobyt a budú mať presne také isté práva a povinnosti ako Slováci. Keďže nemajú naše občianstvo, nebudú mať právo voliť a byť volení. Potom pôjdu tam, kde sú vítaní. Oni sa na to aj veľmi tešia, aj majú obavy. Teraz je najdôležitejšie, aby sa cítili vítaní.
Nijako nebudú zvýhodňovaní, nebudú mať nič naviac než Slováci. Prvýkrát v histórii spolupracuje na takejto úrovni štát s Cirkvou, čo si veľmi vážime a spolupracuje aj s Občianskym združením Pokoj a dobro, ktoré bude pomáhať pri ich integrácii. Nebude to nadštandartná pomoc. Keďže nevedia jazyk, nemajú tu sociálne siete, prostredníctvom občianskeho združenia sociálni pracovníci, učitelia slovenčiny a dobrovoľníci im pomôžu písať životopisy pri hľadaní práce. Už sa nám hlásia firmy, ktoré sú ochotné ich zamestnať - títo ľudia patria medzi vyššiu a strednú triedu, majú pracovné skúsenosti, chodili do práce. Dokonca sú znevýhodnení ako uchádzači na trhu práce. Úrad práce im môže poskytnúť rekvalifikačný kurz. Staršia generácia sa už nikdy nebude cítiť na Slovensku ako doma, ale všetko robia pre deti. Sú ochotní robiť hocičo, vysokoškolsky vzdelaní sú ochotní robiť robotníkov...

Sú dobrí a zlí moslimovia? Dokážu spolu žiť moslimovia s kresťanmi?
(Odpovedá Anton Frič) To už je politika, otec Douglas by vám povedal svoje, vôbec neverí, že kresťania s moslimami môžu existovať, ale napr. biskup Mirkis verí, že je možné žiť v komunite s moslimami, uvidíme, čo vyhrá. Zatiaľ vyhráva tá tvrdá línia, že s moslimami sa nedá žiť. Viete, keď tridsať rokov žijete na jednej ulici moslimovia a kresťania, v Mosule sa to stalo, a keď vládna moc prestala fungovať v roku 2011-12, pričom Irak bol ešte stále ucelená krajina, jednoducho prišiel sused s pištoľou v nedeľu ráno, keď rodina bola vychystaná na omšu, povedal: „Vypadnite, nič si nemôžete zobrať, keď neodídete, všetkých vás postrieľam.“ Tridsať rokov žili spolu. Už stratíte nádej, že sa v tej krajine ešte dá žiť. Johan bol profesor francúzštiny na univerzite, celý život si sporil, aby si postavil dom, žil v ňom deväť mesiacov a vyhnali ho odtiaľ moslimovia. Už sa tam nevráti. Tiež chce odísť. Za posledný rok, keď porovnávam fotky, ostarol o desať rokov. Predstavte si, že všetko, čo máte, vám niekto obsadil, a zoberte si iba to, čo máte pri sebe a utekajte do Maďarska. To sa im stalo a niektorým aj viackrát.
Ale sú aj opačné prípady, nedávno sýrskeho kňaza uniesol Islamský štát a oslobodila ho miestna moslimská komunita. Verí, že kresťania majú spolupracovať s moslimami. Tiež moslimské ženy ponúkli kresťankám ich šatky na zahalenie, keď autobus prepadli radikáli.


-aj-
CHARIZMA 1/2016


foto: pT




Vaše komentáre, postrehy, otázky môžte posielať na: kchoslovenska@gmail.com
Katolícka charizmatická obnova Slovenska. Texty prispievateľov neprechádzajú jazykovou a štylistickou korektúrou.