Pokoj

K radosti čistého svedomia a otvorenej spolupráci s Duchom Svätým sa druží ďalšie vzácne ovocie Ducha, pokoj. Duša ho prijíma ako vzácne svedectvo Božej prítomnosti v nej. Pokoj sprevádza vnútorné priateľstvo s Bohom i priateľstvo s ľuďmi, pričom duša sa chráni pred hriechom, pretože hriech je hlavnou príčinou možného nepokoja. Hriech znepokojuje. Keď je svedomie citlivé, aj malý hriech nás vie vážne znepokojiť. To je takzvaný spasiteľný nepokoj, pretože nás podnecuje k tomu, aby sme odstránili prekážku, ktorá nám bráni znovu spočinúť v pokoji Svätého Ducha.

Okrem hriechu sú tu aj iné záležitosti, ktoré nás oberajú o pokoj. Sú to okolnosti, ktoré môžeme vnímať zvonku i z nášho vlastného vnútra. Nemusia byť hriechom, ale môžu nás k hriechu priviesť práve preto, že nás dokážu obrať o pokoj. Napríklad, zažijeme udalosti, ktoré nás znepokoja. Sme nesvoji z toho, čo počúvame alebo z toho čo vidíme, prípadne z toho, čo sa nás osobne dotýka, čo sme prežili. Tento nepokoj nás môže uviesť do nebezpečenstva straty dôvery v Boha a tým i vnútornej rovnováhy, čo už môže byť blízke nebezpečie, privádzajúce k hriechu.
Skúsenosť nám hovorí, že aj v našom vnútri niektoré okolnosti života príliš dramatizujeme, lebo máme takú povahu. Dáme sa veľmi rýchlo, pre hocakú maličkosť vyviesť z rovnováhy, a potom už znepokojujeme všetkých okolo seba a namiesto pokoja šírime okolo seba nepokoj.
Prorok Eliáš vo svojom poslaní, ktoré mu bolo zverené od Boha - aby prinavracal zblúdený Boží ľud späť k Bohu, niekoľkokrát prežil sklamanie. Vždy sa ho zmocňoval nepokoj, keď ho Boh vyzýval, aby pokračoval. Bránil sa, lebo si myslel, že to nebude mať úspech. Keď poslúchol a videl, že Boh zázračne sprevádza jeho misiu, tešil sa z návratu blúdiacich. Po krátkom čase bol znovu svedkom odpadnutia od nastúpenej cesty a opäť prežil vnútornú búrku nepokoja. V kritických chvíľach si už žiadal, aby si ho Boh vzal k sebe, už nechcel žiť, bol plný nepokoja. A predsa nakoniec vyjadruje svoju skúsenosť s Bohom nasledovne: „Boh nebol ani vo víchrici ani v zemetrasení ani v ohni, ale bol v šepote tichého vánku.“(Porov. 1 Kr 19,11-12) Tým vyjadril, že všetky tie vonkajšie útoky a všetky tie ťažkosti života, všetky tie búrky, všetky tie víchrice, všetok ten oheň, ktorý ho spaľoval či už horlivosťou za veci Božie alebo naopak, oheň, ktorým by on bol rád spálil všetkých tých, ktorí neslúžili Pánovi, to všetko síce Boh naňho dopúšťal, ale v tom ho nemohol v plnosti nájsť. Našiel ho až v šepote tichého vánku. Našiel ho v znamení pokoja, ktorý vstupuje do duše človeka nie cez víchricu, búrku a oheň, ale cez vánok Ducha.
Pokiaľ by sme si mohli znázorniť stav duše, obdarenej poko-jom Ducha, obrazom slnka, odrážajúceho sa na hladine pokojného jazera, tak vidíme, že jeho odraz, prípadne odraz okolia jazera, má na hladine takmer vernú podobu. Na druhej strane vieme aj to, že keď je hladina rozčerená, nepokojná, kontúry slnka či okolia sú nečitateľné. Inými slovami, keď je víno zmútené, malo by sa ustáliť.
Kiežby „hladina“ nášho srdca, našej duše, mohla vždy dosť verne odzrkadľovať Božiu lásku, Božiu dobrotu, Božiu prítomnosť. Pokojný človek je krásnym obrazom Boha vo svete. Naopak nepokoj, vznikajúci z rôznych protivenstiev a ťažkostí života, nás vie obrať o pohľad na Pána i zmariť dôležité svedectvo. Áno, som si vedomý, že ťažkostiam a rôznym problémom sa v živote nevyhneme, ale predsa je tu niečo zásadne dôležité. Poviem to slovami sv. Faustíny: „Protivenstvá sa ma dotýkajú, ale vo vnútri kraľuje Boh.“ Boh pokoja. To je dielo Ducha Svätého v srdci človeka, ktorý s Ním dôverne spolupracuje a necháva seba pretvárať na Boží obraz až do takej miery, že sa Boží pokoj stáva jeho trvalým vlastníctvom. Tiež máme medzi sebou ľudí, ktorí prežijú aj ťažké veci a pritom oplývajú Božím pokojom. A máme medzi sebou ľudí, ktorých sa len trošku niečo dotkne, a už sú nepokojní. To všetko závisí od miery otvorenosti voči Duchu a jeho ovociu. Sväté Písmo u proroka Izaiáša hovorí: „V obrátení a pokoji bola vaša spása.“ (Iz 30,15) Z jednej strany je pokoj Boží dar, ale z druhej je aj ovocím nášho úprimného obrátenia. Obrátenie chápeme v tomto zmysle tak, že sa chránime, strážime a zápasíme o to, aby sme zostávali trvalo pokojní, a tak spolupracovali s Božím darom pokoja. Azda by sme mohli toto úsilie prirovnať k potápačom, ktorí pri ponáraní sa do väčších hĺbok pozorujú stále väčší pokoj, a pritom na hladine môže byť búrka. Pokiaľ je duša „ponorená“ do Božej prítomnosti, je schopná aj prípadné búrky zvládnuť bez väčších výkyvov.
Snažme sa vyprosiť si i nadobudnúť schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky. Vtedy nám pokoj Ducha Svätého pomáha lepšie vidieť príčiny prehry, ale hlavne oveľa ľahšie, rýchlejšie a s vnútornou rovnováhou vstávame do ďalších zápasov. Musíme byť opatrní, aby sa duša nedostala do zmätku a nepokoja, čo obyčajne vie dobre zužitkovať diabol pre svoje ciele.
Iný význam ovocia pokoja môžeme vidieť v poslaní, ktoré máme medzi ľuďmi. Pán Ježiš, keď posielal svojich učeníkov medzi ľudí, povedal im: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ (Jn 14,27) Denne pri svätej omši nám adresuje tieto slová.
A sv. Matúš zaznamenal: „Keď vstúpite do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.“ (Mt 10,13) Sme povolaní prinášať svetu evanjelium pokoja, nie zasievať semeno sváru. V reči na hore Pán Ježiš hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5,9) Kto chce ohlasovať evanjelium, nutne potrebuje k tomu tento rozmer daru Ducha – byť pokojný.
Sv. Serafim zo Sarova nás povzbudzuje: „Nadobudni vnútorný pokoj a mnohí ľudia nájdu pri tebe spásu.“ V jeho živote to bolo niekoľkoročné úsilie. Štrnásť rokov strávil v kláštornej cele, štrnásť rokov v pustovni a potom ďalších štrnásť rokov znovu v kláštornej cele. Až po štyridsiatich ôsmich rokoch uzobraného života s Pánom, mohol predstavený otvoriť dvere jeho cely, aby prijímal ľudí zo sveta a obdarúval ich Božím pokojom. Nehovoril veľa, ale veľa odovzdával. Známy je jeho výrok: „Cieľom kresťanského života je získať Ducha Svätého.“ Podľa svedectva mnohých, zdá sa, že sa mu to podarilo. Ovocie Ducha, najmä pokoj, bol silným osobným zážitkom, ktorý si od neho mnohí odnášali.
Nech nás Duch Svätý preniká svojím pokojom. Nech sa jeho ovocie odzrkadlí v našich pokojných slovách, v našom pokojnom jednaní s ľuďmi i pokojnom riešení všetkých životných situácií. Nech môžeme budovať kráľovstvo lásky a pokoja.
Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás.

Peter Brodek
CHARIZMA 3/2013