Viera, ktorá nezviera

Definovať vieru nie je vôbec jednoduché. Aj napriek tomu sa o to viacerí pokúšajú. Vo svojej podstate je to spolupráca Božieho a ľudského konania. Boh pripravuje pôdu v srdci človeka, či už sám alebo prostredníctvom niekoho, dáva mu poznanie a človek odpovedá. Viera je teda nezaslúžený dar, za ktorý je však človek zodpovedný a čaká sa od neho odpoveď Darcovi.

Symbolicky by sme mohli povedať, že viera je ako krásna rozkvitnutá rastlina, ktorú dostaneme a okrem toho, že za ňu ďakujeme, staráme sa o ňu, aj keď kvety opadnú, aby mohla vo svojom čase opäť zakvitnúť.
Romano Guardini hovorí o viere nasledovné: „Viera nie je pocit alebo zážitok, ktorý by mal zmysel sám osebe, ale spätosť osoby so zjavujúcim sa Bohom, ktorá trvá i keď sa pocity zmenia alebo stratia.“ Ak si niekto myslí, že má vieru, keď je ľahké veriť a keď prídu problémy, uchyľuje sa k poverám, nemá ani malú vieru, o ktorej hovorí Ježiš v evanjeliu: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko [...] nič vám nebude nemožné.“ (Mt 17, 20) Dokázať veriť aj v ťažkostiach chce odvahu a dôveru v Boha. Vtedy sa viera očisťuje od pocitov a posilňuje sa v nej to podstatné. Pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje: „Je dôležité, v čo veríme, no ešte dôležitejšie je, komu veríme.“
Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí odpadajú od viery, pretože im Cirkev počas bohoslužieb (svätých omší, adorácii, ruženca, pobožností, atď.) nedáva pocítiť určitý druh extázy, a tak ľahko prechádzajú k niečomu povrchnému, čo ich len nachvíľu povzbudí, uteší a keď im to nestačí, idú a hľadajú ďalej. Túžia po mystike, pre ktorú nebudú musieť nič spraviť, túžia po dare, o ktorý sa nebudú musieť starať, ale viera v Boha nutne potrebuje aj odozvu, a to slobodnú aj vtedy, keď sú ťažkosti a vyžaduje si väčšie úsilie obstáť v nemalých skúškach.
Sú kresťania, ktorí sú od malička vedení k tzv. „tradičnej viere“, ktorá spočíva v prejavoch viery bez viery a rozumu. Mnohí z nich odmietajú veriť, odvolávajúc sa na to, že museli chodiť do kostola, modliť sa, atď. Odmietajú vieru, pretože podľa ich predstavy viera je niečo, čo ich zviera, obmedzuje. Nepochopili, že viera nutne potrebuje rozum, rovnako ako srdce potrebuje mozog. Sv. Tomáš Akvinský to vyjadril slovami: „Nikdy by som neveril, keby som nepoznal, že veriť je rozumné.“
Viera je tou najintímnejšou vecou človeka, a predsa nie je jeho súkromnou záležitosťou. Viera, o ktorú by sa človek nedokázal podeliť a dávať ju ďalej, by bola proti zdravému rozumu a ako píše sv. Jakub, viera bez skutkov, bez konkrétnych prejavov, by bola mŕtva. (porov. Jak 2, 17)
Sv. Pavol nás povzbudzuje: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1, 17b) Preto sa nielen v tomto roku viery usilujme lepšie poznávať, upevňovať a prehlbovať vieru, ktorú sme zadarmo dostali, z ktorej máme žiť a ktorou môžeme Božou mocou nasycovať zástupy, túžiace po večnom pokrme. „My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých.“ (Rim 15,1a)
Malá viera prinesie duše do neba, ale veľká viera prinesie nebo do duší.

Ondrej Kelner
CHARIZMA 1/2013

foto: pT