KCHO Sprava  
Modlitba príhovoru – vkladanie rúk
Pri modlitbe príhovoru sa často alebo skoro vždy používa gesto vkladania rúk. Modliaci sa vkladajú ruky na hlavu alebo plece osoby (alebo aspoň vystierajú ich smerom k osobe), za ktorú sa modlia. V súvislosti s týmto gestom vkladania rúk sa vynárajú medzi nami otázky, pochybnosti a často i strach. Objavujú sa aj rozličné „učenia o vkladaní rúk“. No tento problém prežívali už aj prví kresťania (porov. Hebr 6,2).

Taktiež sme svedkami, že pre mnoho osôb, zvlášť mimo Charizmatickú obnovu (ChO), je gesto vkladania rúk neprijateľné. Negatívny postoj vyplýva už zo samotnej mnohoznačnosti tohto gesta. Môže znamenať požehnanie, modlitbu za uzdravenie, odovzdávanie moci, úradu alebo darov Ducha Svätého pri sviatostiach, atď.. Sú aj takí, ktorí úplne odmietajú možnosť používania tohto gesta v inom ako sviatostnom kontexte, alebo majú obavu, aby sa nezamieňalo so sviatostným vkladaním rúk (vkladanie rúk kňazom alebo biskupom pri udeľovaní sviatosti).
Nesmieme zabúdať ani na to, že v samotnej ChO má táto prax vkladania rúk rôzne ciele i významy. Používa sa pri modlitbe za „vyliatie Ducha Svätého“ (najčastejšie), za emocionálne i telesné uzdravenie, pri modlitbe príhovoru za osoby v ťažkej situácií, pri modlitbe rozlišovania alebo upevnenia či uistenia v životných postojoch a v plnení Božej vôle.
Uvedené fakty nás nútia hľadať odpovede na nasledujúce otázky: Má táto prax dostatočný biblický základ? Čo chceme – alebo by sme mali - vyjadriť týmto gestom? Kedy môžeme použiť vkladanie rúk? Môže každý kresťan pri modlitbe príhovoru používať vkladanie rúk? Na čo máme pri tom brať ohľad?

Biblický základ
Ešte skôr ako si predstavíme biblický význam ruky a gesto vkladania, je potrebné si uvedomiť, že ruka je jedným z dôležitých nástrojov ľudskej komunikácie; je rečou tela. Naše prvé informácie o nás samých, o svete, ľuďoch a okolí vychádzajú totiž z dotyku. Hmat je po zraku druhým najcitlivejším orgánom človeka a sprostredkúva nám aj druhé najväčšie množstvo informácií. Dieťa sa cíti milované, dôležité a prijaté, keď cíti pohladenie a objatie svojej matky alebo keď si ho berie otec na svoje plecia. Deti v detských domovoch, deti, ktorým rodičia neprejavovali lásku maznaním, hladkaním a bozkami, pociťujú „dotykový hlad“. Podanie rúk je najrozšírenejším gestom priateľstva, ktorý spontánne používame. Na druhej strane prežívame z rúk aj strach. Ruka môže liečiť a pomáhať, ale aj ničiť a vraždiť. Človek ju môže pozdvihnúť v boji voči inému človeku alebo mu ju podať na znak zmierenia, priateľstva a spolupráce. Ruky sú teda vonkajším nástrojom nášho srdca. Nimi sa vnútorné hnutia a rozhodnutia stávajú viditeľnými, hmatateľnými.
Ruka a gesto vkladania rúk má hlboký význam aj v Biblii. Môžeme to vidieť už v Starom zákone, tiež v Ježišovom konaní i v jeho príkaze danom apoštolom, v praxi apoštolov a nakoniec v konaní sv. Pavla.

Ruka ako náboženský symbol

V hebrejskom zmýšľaní bola ruka, zvlášť pravá, symbolom sily a moci. Naopak spustenie rúk naznačovalo slabosť a nedostatok rozhodnosti a posilňovanie zase nápravu (porov. Iz 35,3). Pozdvihnutie ruky znamenalo násilie (porov. 1 Kr 11,26) alebo prosebné modlitby (porov. Ex 9,33; 17,11; Ž 28,2). Dotykom ruky sa predávala autorita, moc alebo požehnanie. Pravá ruka v tomto aspekte bola dôležitejšia, ale používali sa aj obe (porov. Gn 48,13n; Dt 34,9).
Izrael dôveroval len jednej ruke – Bohu. Jób vie, že Božia ruka stvorila nebeské vtáky, morské ryby, celú zem a že on je jediný, v ktorom je život všetkého, čo žije (porov. Job 12,7-10). Žalmista zase chváli Boha, na ktorého čaká všetko živé stvorenie: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami.“ (Ž 104,28) Božia ruka je symbolom Božej zvrchovanej moci a spravodlivosti.
Biblia však nezakrýva ani ľudské negatívne skúsenosti. Iný „vztiahol na nich ruku“ (na Izrael) a dôsledkom bolo zotročenie celého Izraelského národa. Nad touto skúsenosťou však stojí ruka najvyššieho. Jeho mocná ruka vyviedla Izrael z egyptského otroctva (porov. Ex 3,19-20). Biblia pritom často využíva aj symbol „zdvihnutého ramena“: „Ja som Pán a ja vás vyvediem spod jarma egyptskej roboty, vyslobodím vás z otroctva a vykúpim vás zdvihnutým ramenom“ (Ex 6,6); prípadne spolu s „pevnou rukou“ (Dt 4,34; 5,15).
Žiaden Boží muž a bojovník sa nemal spoliehať na svoju silu – zdatnosť svojich rúk, ale mal túžiť po tom, aby bola s ním ruka Pánova. Vtedy bude pod jeho vedením a zvrchovanou ochranou.
Židia pri modlitbe zvyčajne držali ruky hore (Ex 17,11; 1kr 8,22; Ž 28,2). Dlane boli otvorené a namierené dopredu. Tento postoj je vyjadrením očakávania pomoci zhora – od Boha. Aj sám Ježiš v hodine svojej smrti zvolal mocným hlasom:„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“(Lk 23,46)

Ježiš vkladal ruky

Keď budeme pozorne sledovať Ježišovo verejné pôsobenie, môžeme vidieť, ako neustále kládol na niekoho ruky. On vedome vstupoval do intímnej zóny slabých a zranených ľudí, aby im dotykom prejavil lásku. Jeho dotyk bol sprevádzaný Božou mocou. Zo všetkých evanjelií je na dotyk najcitlivejší evanjelista Marek, u ktorého môžeme sledovať viaceré Ježišove vonkajšie prejavy uzdravujúcej lásky. To, čo evanjelista Lukáš opisuje všeobecne: „Všetci, čo mali chorých na rozličné neduhy, privádzali ich k nemu. On na každého z nich kládol ruky a uzdravoval ich,“ (Lk 4,40), evanjelista Marek rozpisuje niekoľkými príkladmi:
Uzdravenie Petrovej svokry: „Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.“ (Mk 1,31; por. Mt 8,15);
Uzdravenie malomocného: „Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.“ (Mk 1,41-42; por. Mt 8,3; Lk 5,13);
Jairova dcéra: Sám otec Ježiša veľmi prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ (Mk 5,23) „(Ježiš) ju chytil za ruku a povedal jej: „Talitha kum!“ čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ (v. 41; por. Mt 9,18.25);
Uzdravenie hluchonemého: „Priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effatha,“ čo znamená: „Otvor sa!“ (Mk 7,32-34);
Uzdravenie slepca v Betsaide: „On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu, poslinil mu oči, vložil naňho ruky a opýtal sa ho: ,Vidíš niečo?‘ Ten sa pozrel a povedal: ,Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili.‘ Potom mu znova položil ruky na oči. Tu začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne.“ (Mk 8,23-25);
Po exorcizme chlapca: „Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal,“ (Mk 9,27);
Vyjadrenie vzťahu k deťom: „Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich!“ (Mk 10,16; por. Mt 19,35).
Ježiš gestom vkladania rúk prejavil nežnosť, ochranu, súcit a ochotu priniesť Božie uzdravenie.

Prvotná cirkev

Na konci Markovho evanjelia vzkriesený Ježiš hovorí o poslaní svojich učeníkov: „Na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ (Mk 16,18) O realizácii tohto poslania sa podrobne dozvedáme zo Skutkov apoštolov:
V Jeruzaleme sa „rukami apoštolov dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom.“ (5,12) Podobne aj neskôr pri evanjelizácii v Ikónii: „Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom.“ (14,3);
Pavol sa modlil vkladaním rúk na Malte: „...vošiel k nemu, pomodlil sa, vložil naň ruky a uzdravil ho.“ (28,8);
Peter a Ján v Samárii sprevádzali modlitbu o zoslanie Ducha Svätého aj vkladaním rúk: „Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (8,17);
Pri ustanovení „služobníkov /diakonov/ pri stole“ (čo je snáď najmenšia možná služba): „Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky.“ (6,6);
Pred vyslaním apoštolov Pavla a Barnabáša do novej služby: „Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich.“ (13,2)
Okrem vkladania rúk (a iných gest) na deti a v súvislosti s modlitbou za uzdravenia, raná cirkev postupne spájala vkladanie rúk aj s modlitbou o prijatie Ducha Svätého. Tiež ho používala pred vyslaním vyslancov (apoštolov) do novej misie alebo pri modlitbe nad novými služobníkmi, ktorí boli ustanovení v zbore do konkrétnej služby. V tomto smere pokračujú aj obidve Pavlove epištoly Timotejovi. Pavol pripomína: „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo s vkladaním rúk starších.“ (1Tim 4,14) Podobne v druhej epištole s rozdielom, že pripomína vlastné vkladanie rúk: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar (charizmu), ktorý je v tebe skrze vkladanie mojich rúk.“ (2Tim 1,6) V tomto prípade ide o nadviazanie na židovskú prax spomenutú v Biblii. Rukami vloženými na hlavu sa zvolávalo zvláštne Božie požehnanie a človek bol oddelený k zvláštnej službe alebo úradu, napríklad jakubovo požehnanie synov (porov. Gn 48, 14n).
V žiadnom prípade nejde ani tu o „magické“ odovzdávanie darov Ducha, akoby bol Duch závislý od dotyku a nutne naň naviazaný. Charizmy a povolanie k službe vždy pochádzajú výhradne od Boha. Spoločenstvo (zvlášť apoštoli a starší) môže pomôcť konkrétnej osobe rozpoznať určitý dar. K tomu slúži aj charizma proroctva. Vkladanie rúk je potvrdením danej charizmy spoločenstvom a iniciáciou do konkrétnej služby. Proti magickému chápaniu hovorí aj potreba vedomého rozvíjania charizmy, ku ktorej Pavol povzbudzoval Timoteja. V tomto kontexte potvrdenia charizmy a uvedenia do služby je potrebné vnímať aj Pavlovu výstrahu: „Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky...“ (1Tim 5, 22)

Prečo vkladáme ruky pri modlitbe?

Vkladaním rúk počas modlitby príhovoru nepochybne nasledujeme samotného Ježiša a ranú cirkev. Ak sa takto modlil aj Ježiš, ak On svojím učeníkom prikázal vkladať na chorých ruky a ak sa takto modlila raná cirkev, všetky „argumenty proti“ by mali byť zrevidované silou Božieho slova.
K týmto biblickým dôvodom sa pridávajú aj ľudské. Slabý a chorý človek (nielen fyzicky), ako aj každý, komu chýbala a chýba láska, pociťuje chlad. Takýto človek potrebuje, aby sa necítil sám, opustený a nemilovaný. Modliaci sa učeník mu vonkajším dotykom vyjadruje, že nemá v úmysle opustiť ho, nechať ho osamelého „na kraji cesty“ (por. Lk 10,31). Modlitba s vkladaním rúk je súcitným gestom niekoho, kto pristupuje k lôžku chorého, aby mu dal pocítiť svoju spoluúčasť na jeho bolestnej situácii a aby mu dal pochopiť, že svoju bolesť nenesie sám.
Ruky položené v modlitbe na človeku symbolicky (nie magicky) vyjadrujú Božiu pomoc, ktorá zostupuje zhora, vchádza do vnútra a napĺňa ľudské srdce. Modlitebník je nástrojom Otcovej lásky. Vkladaním rúk vyjadrujeme túžbu po nových Turíciach a svoju závislosť na Duchu Svätom.
Gesto vkladania rúk je vyjadrením všeobecného kňazstva, na základe ktorého si kresťania v každodennom živote vzájomne pomáhajú i upevňujú sa vzájomne vo viere deliac sa nielen s materiálnymi dobrami, ale aj s duchovnými. V tejto súvislosti apoštol Pavol hovorí o charizmách Božieho ducha v kontexte Cirkvi ako jedného tela: „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci ich je mnoho, tak aj Kristus“ (porov. 1 Kor 12,1-11). A v rámci tohto tela platí aj apoštolovo povzbudenie: „Neste si vzájomne bremená.“ (Gal 6,2) Preto modlitba príhovoru spojená s vkladaním rúk môže byť jedným z najmocnejších spôsobov, ako si členovia spoločenstva viditeľne prejavujú vzájomnú spoluzodpovednosť a pomoc.
Vkladanie rúk nie je sviatostným úkonom či odovzdávaním moci (úradu), ako je tomu pri vysviacke. Je to gesto sprevádzajúce modlitbu, ktorú prednáša spoločenstvo za toho, kto o ňu prosí. Herbert Mühlen toto gesto prirovnáva ku vkladaniu rúk kňazmi počas kňazskej vysviacky. No vysvetľuje, že toto gesto vkladania rúk pri modlitbe je niečím analogickým, lebo tak ako aj pri kňazskej vysviacke nejde o doplnenie vkladania rúk biskupa, ale o vyjadrenie kňazskej solidárnosti s novovysvätenými kňazmi, tak je to aj pri modlitbe. Ide o vyjadrenie solidárnosti s tým, za ktorého sa modlíme. Toto potvrdzuje aj tzv. prvý „Dokument z Malines“, v ktorom sa hovorí, že gesto vkladania rúk je v súlade s psychofyzickou prirodzenosťou človeka, lebo vyjadruje solidárnosť s tým, za ktorého sa spoločenstvo alebo modlitebná skupina modlí.
Toto gesto nie je ani magickým rituálom, vďaka ktorému dostávame skúsenosť s Duchom Svätým. Už apoštoli protestovali proti takémuto mysleniu (porov. Sk 8,19-24). Nesmieme zabúdať, že Boh je slobodný v rozdávaní darov. A okrem toho Boží dar nie je možné získať bez otvorenia sa prosiacej osoby na Boha. Takže dar má byť vyprosovaný v modlitbe nielen spoločenstvom obklopujúcim človeka, ale predovšetkým samotným človekom.
Vkladanie rúk je gestom bratského sprostredkovania zo strany druhého veriaceho alebo celého spoločenstva. Teda Boh koná i udeľuje svoje dary, ale robí to prostredníctvom druhého človeka - jeho odovzdania, žičlivosti i starostlivosti. Preto vkladanie rúk samo v sebe vyjadruje túžbu predať ďalej dar, ktorého jediným darcom je Duch Svätý. No nemôžem si namýšľať, že len skrze toto gesto sa udeje vyliatie Ducha Svätého. Vkladanie rúk nie je nutným gestom, ako nám to chcú vsugerovať niektorí charizmatici.
Vkladanie rúk spojené s modlitbou „za vyliatie Ducha Svätého“ nenahradzuje ani nezastupuje sviatosť birmovania. Skôr môžeme povedať, že je to akési aktivovanie birmovania, podobne ako každá sviatosť musí byť aktivovaním toho, čo už je prítomné. Ale to neznamená, že len takýmto spôsobom môže byť aktivovanie (spolupráca s Božou milosťou) prevedené. Konkrétne povedané, v modlitbe „za vyliatie Ducha“ ide o prosbu k Bohu Otcovi skrze Krista s úmyslom, aby On umocnil vo viere i oživil v nádeji danú osobu, ako aj rozpálil v nej lásku i odvahu vo vydávaní svedectva tak, ako u prvých učeníkov. Je to aj modlitba o to, aby Duch Svätý pomáhal prosiacemu prekonávať prekážky, ktoré mu bránia žiť pod vedením Ducha Svätého.

Prax vkladania rúk

Z praxe môžeme spomenúť niekoľko postrehov:

Čistota srdca

Nikto sa nebude modliť za druhého vkladaním rúk, ak si ich pred tým neumyl po toalete alebo ich má jednoducho špinavé. O čo viac by sme sa mali starať o vnútornú čistotu srdca, ak slúžime druhým modlitbou. Veď sú „blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8), lebo čisté srdce a čisté ruky symbolizujú život v spravodlivosti pred Bohom (Job 22,30; Ž 18,21).

Prekonávať duchovnú lenivosť

„Zložiť si ruky na lôžku“ znamená nielen oddychovať, ale aj rezignovať či byť lenivým, ako nás upozorňuje aj kniha Prísloví: „Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku? Trošičku pospať, trošku podriemať, trošičku ruky zložiť na lôžku!“ (Prísl 6,9-10) Je nám pohodlnejšie zložiť ruky, aby sme nemuseli druhým pomáhať a nebodaj sa za nich modliť. Ide o „tuleniu chorobu“, pri ktorej má človek vzdialené ruky od práce a služby. Vkladanie rúk je naopak výrazom pripravenosti a ochoty svoje ruky dať k dispozícii Bohu a núdznemu človeku.

Nerobme z vkladania rúk (magický) rituál

Vkladanie rúk však netreba robiť systematicky bez rozlišovania, akoby Božie pôsobenie bolo viazané len na toto gesto. Ježiš vykonal mnoho uzdravení len mocou svojho slova, bez použitia akéhokoľvek vonkajšieho gesta, podobne aj Peter (porov. Sk 9,32-35) a ďalší apoštoli (porov. Sk 14,8-10). Vonkajšie gesto vkladania rúk môže sprevádzať modlitbu príhovoru, ale nie je jej nutnou súčasťou, akoby bez nej modlitba nemohla byť účinná. Pre rozlíšenie v jednotlivých prípadoch je potrebné počúvať Ducha Svätého.
V tejto súvislosti je pre nás výstrahou Šimon (mág), ktorý „keď videl, že vkladaním rúk apoštolov sa udeľuje Duch, ponúkol im peniaze a povedal: Dajte aj mne takú moc, aby každý, na koho vložím ruky, dostal Ducha Svätého.“ (Sk 8,18-19) Šimon nemal zlý úmysel, ale chcel „ovládať a vlastniť Ducha“ prostredníctvom „magického“ vkladania rúk. Biblia nás upozorňuje: „Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase.“ (1Pt 5,6)

Kde a ako sa dotýkať?

Keďže dotykom vstupujeme do intímnej oblasti človeka, je potrebné opýtať sa ho, či sa môžeme modliť takýmto spôsobom. Ak nepozná tento spôsob modlitby, v jednoduchosti mu môžeme vysvetliť význam takéhoto gesta. Ak si to dotyčná osoba nepraje, musíme to rešpektovať a modliť sa za ňu bez vkladania rúk.
Dotykom rúk na hlavu vyjadrujeme svoju autoritu nad osobou i Božiu zvrchovanosť nad týmto človekom, nad každou jeho bolesťou, ktorá ho zvnútra zviera. Preto tento dotyk by mali používať len modlitebnici, ktorí majú autoritu nad osobou, za ktorú sa modlia: rodič ak sa modlí nad svojim dieťaťom, manželia ak sa modlia za seba navzájom a tak isto kňaz, lebo má duchovnú autoritu. Dotykom rúk na plece vyjadrujeme vzťah lásky a spolupatričnosti. Tento dotyk môžu používať všetci modlitebníci. Dôležité môže byť aj jemné stisnutie dlane človeku za ktorého sa modlíme. Ním mu pomôžeme získať pocit bezpečia. Jednoznačne sa však treba vyhýbať dotykom na intímne miesta.
Vkladanie rúk pri modlitbe sa má diať skrze jemný dotyk osoby, za ktorú sa modlíme. Nevyvíjajme nejaký tlak, účinnosť modlitby nezávisí od neho, ani „usnutie v Duchu“.

Je vhodné, keď vkladá ruky celé spoločenstvo?

Osoba prosiaca o modlitbu zvyčajne sedí alebo kľačí, niekedy aj stojí, a okolo nej sa zhromaždia tí, ktorí sa za ňu budú modliť. Jej prosba o modlitbu je osobným vyznaním viery pred bratmi a sestrami vo viere. Túto prosbu vyjadruje zvyčajne slovom alebo nejakým gestom. Takejto modlitbe môže predchádzať aj obnovenie krstných sľubov a dotyčná osoba počas modlitby môže v rukách držať napríklad kríž.
Ak je modliacich sa veľa, vkladať ruky by mali len jeden alebo dvaja (zvyčajne ten, kto vedie modlitbu) a ostatní sa dotýkajú jeho alebo len vystierajú ruky smerom k osobe, za ktorú sa modlia. Taktiež je možné vytvoriť kruh okolo osoby, za ktorú sa modlíme, a chytiť sa za ruky. Tým vyjadríme navonok aj naše vnútorné zjednotenie sa v modlitbe.


Imrich Degro
CHARIZMA 2012/1





Vaše komentáre, postrehy, otázky môžte posielať na: kchoslovenska@gmail.com
Katolícka charizmatická obnova Slovenska. Texty prispievateľov neprechádzajú jazykovou a štylistickou korektúrou.