Každý prípad je jedinečný

V profesii zdravotnej sestry v onkologickej zložke som častokrát konfrontovaná so situáciami, kedy si plne uvedomujem ľudskú i medicínsku ohraničenosť, kedy nastáva okamih odchodu do večnosti.

Ako kresťanke mi veľmi záleží na tom, aby večnosť pre každého jednotlivca bola naplnením prísľubu „... oko nevidelo, ucho nepočulo..., čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Tento stav však nemožno dosiahnuť v stave hriechu, v stave odmietania Boha, čo je prípad mnohých umiera-júcich.
Zápas o takúto dušu je veľmi náročný, ťažký, vyčerpávajúci.... . Vyžaduje diplomaciu, spojenú s vynaliezavosťou (láska je vynaliezavá), so zachovaním slobodnej vôle človeka, čo je dielo Ducha Svätého.
Duch Svätý ma do svojho diela pozval ešte pred seminárom Obnovy v Duchu Svätom, ale po jeho absolvovaní v roku 2001 ma vybavil aj potrebnými darmi – charizmami. Prijala som službu zabezpečovania sviatosti chorým a umierajúcim, čo je v súčasnosti o to ťažšie, že lôžková časť onkologického oddelenia sa nachádza vo Fakultnej nemocnici v centre mesta a moje pracovisko – ambulancia ďaleko na sídlisku Klokočina. Udržiavať kontakt s hospitalizovanými pacientmi v snahe o záchranu ľudských duší vyžaduje odo mňa ešte väčšiu náročnosť.
Raz, v stave totálnej únavy, kedy bolo treba ísť za odmietavým chorým do nemocnice, začala som vyjednávať s Duchom Svätým: „ Duchu Svätý, nevládzem. Zomriem od únavy skôr ako ten, za ktorým ma posielaš. Pomodlím sa za neho Korunku Božieho milosrdenstva a Ty mu to, prosím Ťa, pripočítaj.“ Duch Svätý však bol inej mienky, lebo ma vytrvalo viedol na miesto určenia. S modlitbou spomínanej Korunky som statočne dorazila na onkológiu práve v čase, keď z izby, kde ležal „môj človek“, vychádzal nemocničný kňaz. Keďže umierajúci nemal ani tušiť, že idem cielene za ním s úmyslom „spracovať ho“ k prijatiu sviatosti, musela som kamuflovať náhodné stretnutie.
V opačnom prípade by sviatosti odmietol. Vpadla som teda do izby, tváriac sa náramne prekvapene: „Jej, pán Jozef, vy tu čo robíte? On: „Jej, sestrička, a vy tu čo robíte?“ „Ja? Prišla som za jednou dôležitou záležitosťou a tu stretnem vás,“ nemohol tušiť, že tou záležitosťou je on sám. „Ako vidím, máte tu vzácnu návštevu, pána farára. To je veľký Boží dar, treba ho využiť. Aj ste sa vyspovedali?“ Pán Jozef: „Nie, vyspovedám sa, keď mi bude lepšie.“ Ja: „No, práve preto, aby vám bolo lepšie, treba prijať sviatosti, atď., atď.,... pán farár vám rád pomôže.“ Pán farár, ohúrený mojím nečakaným vpádom a slovným prejavom, sa ma začudovane spýtal: „A vy ste kto?“ „Prepáčte, pán farár, nestihla som sa predstaviť. Som ošetrujúca sestrička pána Jozefa... ostatné vám dopoviem potom.“ Pán Jozef sa vyspovedal a - zomrel. Ja nie, hoc som si myslela, že ma hraničná únava zabije. Nezabila. Práve naopak. Dodala mi silu z radosti, že v réžii Ducha Svätého som prišla práve načas, aby sa pán Jozef stihol po vyše päťdesiatich rokoch zmieriť s Bohom.
Tento príbeh mal jemne humorný nádych, väčšinou majú skôr dramatický. Každý prípad je však jedinečný, originálny a keď končí zmierením sa s Pánom, je úžasne radostný.
Obraciam sa na všetkých zdravotníckych pracovníkov a vyzývam ich - nebojte sa pripojiť k službe Bohu a blížnym, lebo žatva je veľká, ale robotníkov málo.

Katarína Molnárová
CHARIZMA 1/2013