GodKnows

Mládežnícka chválová skupina GodKnows vyšla zo spoločenstva Piar v Prievidzi, kde majú pravidelne koncerty tri razy mesačne s hojnou návštevnosťou. Oslovili sme spevákov a zároveň gitaristov z kapely, Johna Grešnera a Andreja Kmotorku.

Tento rok ste vystupovali v Nitre na stretnutí On je živý. S akými očakávaniami ste tam šli?

Johno: Prišli sme sem s takými zvláštnymi očakávaniami, lebo keby niet Nitry, tak nie je ani spoločenstvo Piar a nie je kapela GodKnows. Náš hlavný pastier a otec spoločenstva je páter Juraj, piarista. Prišiel z Nitry a založil spoločenstvo. Pár ráz sme tu už boli robiť v piaristickej škole obnovu a veľmi nám leží na srdci Nitra. Boli sme veľmi radi, že sme sem mohli prísť slúžiť a mohli sme sa ďalej modliť za Nitru, za toto miesto, žehnať a prorokovať.

Robíte rozdiely pri hraní v kostole, v hale, doma alebo v inom meste?

Johno: Nesnažíme sa robiť rozdiel, či sme v športovej hale, v kostole, na evanjelizačnom stretku. Ide nám o to, chváliť Boha. Možno štýl a spôsob hrania sa odlišuje, v kostole nemôžeme hrať naplno ako v športovej hale, kde je veľká technika a pódium, ale o čo nám ide: chvála Pána, prinášanie Božieho kráľovstva na túto zem. Naše motto je ako v nebi, tak i na zemi. Chceme hrať worship, chceme hrať chvály, chceme chváliť Pána, chceme sa modliť. Je to o modlitbe.

Hrali ste aj na nekresťanských podujatiach?

Johno: Boli sme hrať na jednej podnikateľskej konferencii v Pardubiciach v Česku, kde v rámci veľkého podniku bola bohoslužba a boli tam aj nekresťania a hrali sme tam chvály.

A oni si Vás zavolali?

Johno: Zavolali si nás na základe referencií a toho, čo už poznali.

Spievate aj v jazykoch?

Andrej: V prvej cirkvi to bola úplne bežná vec, keď človek žil v Duchu Svätom, tak mal nadprirodzené prejavy, ktoré sa píšu napríklad v dvanástej alebo štrnástej kapitole Prvého listu Korinťanom. Spievame v jazykoch tak, ako sa modlievali apoštoli, modlíme sa za chorých - presne to isté, čo Ježiš hovoril: Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, démonov vyháňajte. My to berieme ako poslanie. Okrem toho, že evanjelizujeme a hráme chvály, toto sú úplne bežné veci, ktoré nás sprevádzajú.

Takže sa prejavujú aj iné dary?

Andrej: Jasné. Tým, že človek žije nadprirodzený život, tak zrazu začnú byť prirodzené a bežné.

Žijete nadprirodzený život?

Andrej: Jasné. Každý kresťan, podľa mňa, je povolaný k tomu, aby žil nadprirodzený život. Lebo keď Duch Svätý prebýva v nás, ako to hovorí Pavol, a my sme chrámom Ducha, tak je to úplne bežná vec.

Akoby sa stieral rozdiel medzi nadprirodzeným a prirodzeným?

Andrej: Áno. Pre kresťana nie je neprirodzené žiť nadprirodzene. Je to prirodzené, žiť nadprirodzene, je to bežný štandard, pretože Boh je iba nadprirodzený. Pre neho všetky nadprirodzené veci sú v zásade prirodzené.

Ale emócie počas chvál neraz hrajú príliš veľkú úlohu.

Andrej: Mne k tomu často napadá ten biblický príbeh – Dávid sa tak modlil pred Archou chvály, že mu padalo oblečenie z tela. Ale keď prišiel domov, tak ho videla Michol, jeho manželka, a ona mu povedala, že toto sa nepatrí na kráľa, čo to robíš. Zaujímavé je, ako sa Boh k tomu postavil. Zostala neplodná. Lebo chvály vždy spôsobujú plodnosť. A keď je niekto v centre chvál, tak je preňho typické, že robí veci, ktoré vyzerajú divne. Ale keď sa niekto pozerá s posmechom, tak väčšinou je Božia odpoveď neplodnosť v živote. Boh je v tomto zvláštny, on má rád, keď to vychádza zo srdca. Často, keď sa stretávame s takýmito reakciami, berieme to v úcte – možno tí ľudia boli z niečoho zranení alebo nejaké kapely sa im nepáčili, mali zlú skúsenosť. Hľadáme pre to pochopenie, ale keď sa o to niekto zaujíma, vždy sa to snažíme vysvetliť.

A nerobia to občas chválové skupiny preexponovane?

Andrej: Ak bol Dávid preexponovaný, tak hej. My sa tým nezaoberáme a nepoznáme žiadnu chválovú skupinu, ktorá by robila “zlé” meno. S ľuďmi, ktorých poznáme, máme veľmi dobré vzťahy a vieme, že to robia úprimne, a ako to vyzerá, je možno iba forma prejavu. Takisto by sa dalo povedať, že aj niektorí kresťania môžu robiť zlé meno kresťanom, a pritom sú to tiež naši bratia a sestry, jednoducho robia chyby, ale nedá sa to použiť na celú scénu. To isté sa nedá použiť na všetky chválové kapely.

Ako Vás vníma okolie či nenáboženské skupiny?

Johno: Samotné CD sme nenahrávali v kresťanskom prostredí. Nahrávacie štúdio bolo normálne komerčné štúdio v Kultúrnom dome v Prievidzi. Veľmi radi počúvame názory, v mnohom nám poradia dobre, ako sa hudobne skvalitniť. Vypočujeme si s radosťou každý jeden názor, či už pozitívnu, alebo negatívnu kritiku. Myslím, že nás to posúva ďalej. Aj z nekresťanského prostredia sa ľudia pozitívne vyjadrujú, páči sa im hudba.

Andrej: Ja to vidím vo svojej škole. Moji spolužiaci všetci vedia, že som veriaci, aké veci robím, dokonca jeden učiteľ počúva naše cédečko. Keď ľudia vidia na tvojom živote, že nesieš Božiu prítomnosť, tak si z teba nerobia srandu, lebo vidia, že máš niečo viac. To je možno aj taká výzva pre kresťana. My sa vôbec nemáme za čo hanbiť, lebo my sme nádej sveta. V Biblii je napísané, že celé stvorenie očakáva, kým sa zjavia Boží synovia – to sme my. Treba, aby sme boli hrdí a ukazovali, kto sme namiesto toho, aby sme mali v hlave zakódované, že sa budú ľudia smiať. To možno bolo na základnej škole, ale nie teraz.

Nezvádza to občas k pýche?

Andrej: Pýcha podľa mňa je to, keď človek nevie, kto je. Buď si o sebe myslí veľmi málo, a to je falošná pokora, alebo veľmi veľa. Ale keď viem, kto je môj Otec, a kto som, jeho syn, tak môžem byť iba sebavedomý. Veľa kresťanov sa bojí, lenže tento svet potrebuje ľudí, ktorí budú odvážni a priebojní. Pretože my sme kráľovskí synovia a kráľovské dcéry, a to je rozdiel. Potrebujeme sa správať vznešene, inak sa nepostavíme diablovi a nebudeme ničiť jeho skutky. Ježiš hovorí, že máme robiť väčšie veci, ako robil on. To znie niekedy fakticky pyšne.

Aký je vrchol chvál?

Johno: Chvály sú typ modlitby. Niekto preferuje ruženec, litánie, krížovú cestu. Pri modlitbe budujeme vzťah s Bohom, vedieme rozhovor s Bohom. To, čo sa snažíme na chválach dosiahnuť, je prítomnosť Boha. Chceme vidieť, ako Boží Duch koná.

A čo môže na chválach osloviť neveriaceho?

Johno: Prvá vec je asi hudba, umenie, čomu rozumie, preto sa to snažíme robiť kvalitne. U nás mnoho ráz prechádzajú okolo kostola a počujú hrať hudbu, tak sa zastavia a začne im vŕtať v hlave, prečo tu 200 ľudí stojí. Potom sa začnú zaujímať, prečo tí ľudia chvália a prečo sa modlia.

Darí sa Vám v tom?

Johno: Snažíme sa to robiť tak, aby sme prilákali ľudí. Každý človek má iný štýl a nie všetkým môžeme vyhovieť.

Bohuš Petrík
CHARIZMA 2/2014