Kresťan ako človek nádeje

Možno nás toto spojenie zaskočí. Nie preto, že by sme s ním nesúhlasili, ale preto, lebo sme naň akosi pozabudli. Na konci Biblie sa nachádza kniha, ktorú biblisti nazývajú Knihou nádeje. Je ňou Kniha zjavenia, Apokalypsa. Hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, práve ona nám hovorí o tom, prečo môže kresťan neustále dúfať.

Ako prvý argument, o ktorom Apokalypsa hovorí, je Božia zvrchovanosť a múdre riadenie dejín. Boh si citlivo vedie každého jedného človeka, ktorý sa mu otvorí a dovolí mu konať vo svojom živote. Ako opisujú listy jednotlivým cirkevným spoločenstvám, Boh vždy rozpoznáva naše dobré vlastnosti a snaženia, ale poukazuje aj na to, čo v našom živote nie je v poriadku, aby sme to napravili a žili plnohodnotným životom spolu s ním.

O tom, že Boh stále bdie nad celou Cirkvou a vedie si ju, hovorí aj symbol Syna človeka, ktorý v pravici drží sedem hviezd, symbol siedmich cirkevných spoločenstiev. Jazykom Apokalypsy to znamená celú Cirkev. Ježiš ju mocne drží vo svojej pravici a nedovolí jej, aby sa zakolísala.

Ako Sediaci na tróne je Boh skutočným pánom ľudských dejín. Nič, čo sa v histórii sveta udialo, nebolo bez jeho vedomia a riadenia, hoci úplne rešpektuje slobodu človeka.

Iným obrazom dodávajúcim kresťanom nádej sú otvorené dvere na nebi. Brána do neba je otvorená, avšak Ján je pozvaný vystúpiť hore. Ježiš Kristus nám všetkým na Golgote otvoril bránu neba, prístup k Otcovi, avšak teraz je rad na nás, aby sme vystupovali z nášho pohodlia hore k Bohu, tým, že sa budeme snažiť zachovávať to, čo nám prikázal, predovšetkým príkaz lásky k trojjedinému Bohu a k človeku.

Posolstvo Apokalypsy nie je mysliteľné bez postavy Krista-Baránka, stojaceho ako zabitého, čo je symbolom jeho vykupiteľskej smrti a zmŕtvychvstania. Vďaka nej je on jediný schopný rozlomiť pečate a vysvetliť zmysel ľudských dejín, zatiaľ zahmlený pre ľudí. Práve on vedie spolu s vojskom svojich verných boj proti mocnostiam zla. Je zaujímavé, že skôr, ako sa boj začne, jeden anjel zvoláva všetko nebeské vtáctvo na zabité telá Kristových protivníkov. O tom, kto vyjde z boja ako víťaz, teda nikto nemá najmenších pochýb. Kristovmu vojsku prichádza pomoc z neba a Satan je vrhnutý do ohnivého jazera, spolu so šelmou a falošným prorokom.

Ďalšie symboly sa týkajú Nového Jeruzalema, predobrazu intímneho vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Božie prebývanie uprostred svojho ľudu je nádherným obrazom eucharistického Ježiša vo svätostánku, ktorý sa rozhodol byť s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Živá voda prameniaca z tejto sviatosti je zas prameňom, ktorého prúd nás unáša do večného života s Bohom. Viditeľne s Ježišovho srdca vytryskla na kríži z prebodnutého boku a Boží ľud sa ňou môže napájať pri každom liturgickom slávení. Stromom života je predovšetkým Kristov kríž, ktorý nám nepretržite prináša spásu, ale svojím spôsobom aj Ježišova matka Mária. Ona je tiež stromom, ktorý nám prináša spásu. Práve cez Máriu k nám prišla spása a práve Mária robí všetko pre to, aby svoje deti viedla k Ježišovi Kristovi, k našej spáse.

A tak sa kniha Apokalypsy mení z katastrofickej knihy na Knihu kresťanskej nádeje, ktorá v skutočnosti nemá za cieľ predpovedať budúce veci, ale podať akúsi šablónu ľudských dejín, poznačených prudkým bojom dobra a zla, hoci víťaz je už istý. Apokalypsa poukazuje na cieľ kresťanského života, ktorým je osobný vzťah s osobným a milujúcim Bohom.

Môžeme sa sami seba spytovať: Ako ja žijem kresťanskú nádej? Som radostným kresťanom, ktorý si uvedomuje, komu uveril a k čomu smeruje, alebo šírim okolo seba mrzutosť a hovorím len o ťažkej dobe? Nech nás Božie slovo vedie k poznaniu, že kresťan má byť skutočne človekom nádeje.

Peter Olas