Adventný cyklus kázní pápežského kazateľa Kardinála Raniero Cantalamessa OFM Cap, má názov: „Pandémia: príležitosti meditovať o niektorých večných pravdách“.

Myšlienky z prvej kázni: „Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12), kde sa zameral na skutočnosť smrti:
V škole „sestry smrti“, vezúc sa na vlne pokroku technológie a výdobytkov vedy, sme riskovali, že budeme ako ten človek z podobenstva, ktorý si hovoril: «Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!» (Lk 12,19). Súčasná pohroma nám prišla pripomenúť, ako málo závisí od človeka „plánovanie“ vlastnej budúcnosti a rozhodovanie o nej, mimo viery.

Niet lepšieho bodu, kam sa postaviť, aby sme videli svet, seba samých a všetky udalosti v ich pravde, než je bod smrti. Vtedy všetko nadobúda správne miesto.

Smrť je koncom všetkých rozdielov a nespravodlivostí, ktoré existujú medzi ľuďmi. Smrť, hovorieval náš komický herec Totò, je „vodováha“, vynuluje všetky privilégiá. O koľko menej vojen, o koľko menej krutostí by sa páchalo na zemi, ak by násilníci a utláčatelia národov pomysleli, že aj oni čoskoro budú musieť zomrieť!

Hľadieť na život z pozorovacieho bodu smrti dodáva neobyčajnú pomoc lepšie žiť. Si utrápený problémami a ťažkosťami? Zamier vpred, zaujmi ten správny bod: pozri sa na tieto veci zo smrteľnej postele. Ako by si vtedy spätne chcel, aby si konal? Akú dôležitosť by si dal týmto veciam?

Máš s niekým nezhody? Pozri sa na to zo smrteľnej postele. Čo by si si vtedy spätne prial: že si zvíťazil, alebo že si sa ponížil? Že si ho premohol, alebo že si odpustil?

Myšlienka na smrť nám zabraňuje pripútať sa k veciam, upnúť si srdce na príbytok tu dolu, zabúdajúc, že «tu nemáme trvalé mesto» (Hebr 13,14). Človek, ako hovorí žalm, «keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde» (Ž 49,18).

Sestra smrť je skutočne dobrá staršia sestra a dobrá učiteľka. Učí nás mnohým veciam, len keby sme ju vedeli učenlivo počúvať. Cirkev nemá strach poslať nás k nej do školy. V liturgii Popolcovej stredy je jedna antifóna mocných tónov, ktorá znie ešte silnejšie v originálnom latinskom texte. Hovorí: „Napravme, čím sme z nevedomosti zhrešili, aby sa nestalo, že keď nás prekvapí deň smrti, budeme hľadať priestor na pokánie, a už ho nebudeme môcť nájsť.“ Jeden deň, jediná hodina, jedna dobrá spoveď: aké odlišné by sa nám zdali tieto veci v tom momente! Ako by sme ich len uprednostnili pred žezlami a kráľovstvami, pred dlhým životom, pred bohatstvom a pred zdravím!

Mám na mysli ešte ďalšiu oblasť, v ktorej urgentne potrebujeme sestru smrť ako učiteľku, okrem oblasti asketickej: je ňou evanjelizácia. Myšlienka na smrť je takmer jediná zbraň, ktorá nám zostala, aby sme prebrali z hlbokých driemot opulentnú spoločnosť, ktorej sa stalo to, čo vyvolenému národu vyslobodenému z Egypta: «jedol a nasýtil sa... zanechal Boha, svojho Tvorcu» (Dt 32,15).

V chúlostivom momente dejín vyvoleného ľudu Boh povedal prorokovi Izaiášovi: «Volaj!» Prorok odpovedá: «Čo mám volať?» a Boh: Že «každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych» (Iz 40,6-7). Myslím, že Boh dnes dáva ten istý príkaz svojim prorokom a robí tak preto, že miluje svoje deti a nechce, aby sa „ako ovce hnali do priepasti a smrť bola ich pastierom“ (porov. Ž 49,15).

Otáznik o zmysle života a smrti zohrával značnú rolu počas prvej evanjelizácie Európy a nie je vylúčené, že ju podobne môže zohrať v súčasnom úsilí o jej reevanjelizáciu. Ak totiž existuje nejaká vec, ktorá sa nijako nezmenila od tých čias až podnes, je ňou práve toto: že ľudia musia zomrieť.

„Buď pochválený, Pane, za sestru telesnú smrť“ Takýmto spôsobom neobnovujeme strach zo smrti. Ježiš, hovorí List Hebrejom, prišiel «vyslobodiť tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou» (Hebr 2,15). Prišiel nás oslobodiť od strachu zo smrti, a nie ho zväčšiť. Je však treba poznať tento strach, aby sme z neho boli vyslobodení. Ježiš prišiel vyučovať strachu z večnej smrti tých, ktorí poznali len strach z časnej smrti.

Večná smrť! Apokalypsa ju nazýva «druhou smrťou» (Ap 20,6). To je tá jediná, ktorá si zasluhuje skutočne meno smrť, pretože nie je prechodom, Paschou, ale strašnou konečnou stanicou. Práve pre to, aby sme ľudí zachránili od tejto pohromy, musíme sa vrátiť ku kázaniu kresťanom o smrti. Nik viac než František z Assisi nepoznal novú, veľkonočnú tvár kresťanskej smrti. Jeho smrť bola skutočne veľkonočným prechodom, „tranzitom“, ako sa to slávi vo františkánskej liturgii. Keď sa cítil blízko konca, František („Poverello“) zvolal: „Len poď, moja sestra smrť!“ A predsa, vo svojom Chválospeve stvorenia, popri milých slovách o smrti, má tam aj niekoľko slov, ktoré sú z tých najstrašnejších: «Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži».

Nebojte sa – povedal by Ježiš – tej smrti, ktorá zabíja telo, no potom už nemôže urobiť nič viac. Bojte sa tej smrti, ktorá po tom, ako zabila telo, má moc uvrhnúť do Gehenny (porov. Lk 12,4-5). Odstráň hriech, a odstránil si aj smrti jej osteň!

Ustanovujúc Eucharistiu, Ježiš anticipoval svoju vlastnú smrť. My môžeme urobiť to isté. Ba Ježiš vynašiel tento prostriedok, aby nás urobil účastnými na svojej smrti, aby nás zjednotil so sebou. Mať účasť na Eucharistii je tým najpravdivejším, najsprávnejším a najúčinnejším spôsobom „vystrojenia sa“ na smrť. V nej slávime aj našu smrť a obetujeme ju, deň za dňom, Otcovi. V Eucharistii môžeme nechať vystúpiť k Otcovi naše „amen, áno“ tomu, čo nás čaká, tomu druhu smrti, ktorý on bude pre nás chcieť pripustiť. V Eucharistii „robíme testament“: rozhodujeme sa, komu zanechať život, pre koho umrieť.

Narodili sme sa, aby sme mohli zomrieť, to je pravda; smrť nie je len koniec, ale aj cieľ života. Toto však má ďaleko od toho, aby sa to javilo odsúdením, ako hovorieval vyššie spomenutý filozof, naopak, javí sa to ako privilégium.

Aj my sme prijali do daru život, aby sme mali niečo jedinečné, vzácne, hodné Boha, aby sme mu to mohli z našej strany ponúknuť do daru a na obetu. Na aké krajšie využitie života môžeme pomýšľať, než urobiť ho darom z lásky pre Stvoriteľa, ktorý nám ho z lásky daroval?

Môžeme si osvojiť slová prednášané kňazom pri omši počas obetovania, nad chlebom a vínom, a povedať: „Z tvojej štedrosti sme prijali tento náš život; predkladáme ti ho, aby sa stal živou, svätou a tebe milou obetou“ (porov. Rim 12,1).

S týmto všetkým sme neodstránili myšlienke na smrť jej osteň – jej schopnosť spôsobovať nám úzkosť, čo aj Ježiš dobrovoľne zakúsil v Getsemanoch. Sme však aspoň pripravenejší prijať to utešujúce posolstvo, ktoré k nám prichádza z viery a ktoré liturgia ohlasuje v prefácii omše za zosnulých: «Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach».

-aj-